Tamara Lučinská
Volím si slobodu
Do volebnej miestnosti kráčali mĺkvo všetci. Nie, nebola to žiadna rodinná udalosť. Nič, na čo by mohol a chcel byť hrdý. Iba jeden z fragmentov života "po"...
Som, ako ostatní, súčasťou niečoho veľkého a snažím sa to pochopiť. Zoznam autorových rubrík: z komory, z ulice, Pohľady, Curriculum vitae, Inými očami, Nedeľná chvíľka poézie, Súkromné, Nezaradené
Do volebnej miestnosti kráčali mĺkvo všetci. Nie, nebola to žiadna rodinná udalosť. Nič, na čo by mohol a chcel byť hrdý. Iba jeden z fragmentov života "po"...
Poprosila som priateľku, aby mi vrazila zakaždým, keď sa otriem myšlienkou o politiku. Lenže - pomaly sa zvolebnieva, prejavuje sa to na zvláštnych úkazoch a bublaní v stranách. Takmer ako v mojich črevách, keď skombinujem prapodivné veci na jednom tanieri. Dokonca aj výsledok je potom rovnaký.
Karol, dedinský chlapec, spoznal ako chutí láska. Svojej babenke z veľkomesta skladal básničky a šepkal jej ich do uška vždy, keď sa mu podarilo ujsť za ňou z domova mládeže.
Bohatí na počítače, počítačové hry, DVD prehrávače, mobily, dovolenky pri mori, značkové oblečenie, ale chudobní na ozajstné zážitky.
Na sklonku vlády Nikitu Chruščova si niekto spomenul na slovenské väznice, plné politických živlov, internovaných za tvrdej diktatúry jeho predchodcu. Po jedenástich rokoch sa môj otec nadýchol slobody.
Stavím sa, že tento výraz je takmer neznámy počítačovej generácii. Naopak, mojim rovesníkom by vedel oplieskať pamäťové bunky.
...takto sa to volá. Vytiahol na mňa jedného dňa môj potomok počas debaty takéto múdrosti, ktorými sa ešte donedávna svedomito hustil na štátnice.
Pristihla som svoju myseľ, ako už niekoľko dní pracuje v retro štýle. Všetko to začalo sobotňajším zberom bylín, pri ktorom sme sa s mojou najdávnejšou priateľkou ocitli v spomienkach zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Akoby nás vôňa tých rastliniek preniesla v čase. Bolo to celkom príjemné klábosenie, čo nám pootváralo a prevetralo dávno odložené príbehy.
Uplynulo pätnásť rokov odvtedy, čo som vítala každé nové ráno vôňou tvojej kávy a neskôr i neutíchajúcim kašľom, ktorý sa ti nedarilo umlčať. A bol to práve ten, ktorý ťa umlčal navždy.
Nasťahovala som sa do činžiaka, kde žije i niekoľko rómskych rodín. Neviem, čo stvárajú ostatné, ale tá naša na poschodí je celkom v pohode. Deti sú slušné, aj napriek tomu, že ma občas okolo polnoci prebudia a ja sa do rána prevaľujem na posteli, rozmýšľam o rôznych krepostiach a márne si rozkazujem: musíš zaspať!.
alebo čokoľvek ste tomu najmenšiemu urobili...
Vyschnuté oči prilepené na obrazovke... Hrám s neznámym protihráčom hru na čas. Ak sa zmestím do dvoch minút, všetko sa zmení. Ak sa mi to podarí, znamená, že nič z toho, čo sa udialo nie je skutočné. Ty vstaneš a zakričíš: „Prvý apríl!“
Dnes v noci padol ďalší strom. Prebudil ma mrazivý šelest jeho tichého odchádzania. Niekto bude ďalší...
Chlapče, preber sa! Počuješ ma? Ako sa voláš? Je ti zle, alebo si si iba viac vypil? Kmásala som mladým telom a tajne dúfala, že tejto noci iba viac oslavoval a prebral.
Sú okamihy, kedy mám nutkanie spáchať kolosálne šialenstvo...
Dlhé roky som im priala podobnú lekciu. Tak prečo sa cítim tak mizerne? Akoby som to celé spôsobila ja...
Nad hlavou mi zadunelo a ozvali sa výkriky, po ktorých mi zhustla krv. Do rána som už nedokázala prehovoriť spánok, aby prišiel na šálku kávy a pomohol mi zabudnúť.
„Ahoj, dievčatko! Ako sa cítiš večer pred svojimi sedemnástinami?“ „ Zvláštne, cítim zodpovednosť za svoju ženskosť.“