Písal sa rok 1986, štvrťstoročie od okamihu, keď prechádzal bránou jáchymovskej väznice zlomený, okradnutý o ilúzie, s iskierkou nádeje v očiach, čo si neprestajne obzerali svet naokolo.
Pátrali po známych veciach, sledovali pohyb a zaznamenávali zmeny počas jedenásťročnej neprítomnosti.
Obklopený dospelými deťmi, ktoré idú poprvýkrát splniť svoju občiansku povinnosť. Ktovie, prečo tomu hovoria právo voľby, keď vôbec nejde o voľbu. Ide o stádovité potvrdenie červenej vôle jedinej a najlepšej strany.
Na chrbte cíti pohľad neviditeľných očí, ktoré z tieňa dozerajú na stopercentnú dobrovoľnú účasť.
V hlave mu rezonuje tisíckrát opakovaná otázka: "Načo to všetko bolo dobré!?"
Písal sa rok 1990. Dožil sa svojich prvých a aj posledných slobodných volieb. Netuším, čo bolo označené na jeho volebnom lístku, ale viem presne, čo na ňom dozaista označené nebolo.
Onedlho už nemal možnosť voľby, dýchla naňho jáchymovská uránová papuľa.
Pred minulosťou sa nedá ukryť.
Píše sa rok 2009. Uvoľnene kráčam so svojim dospelým synom k volebnej urne a presne viem, čo na mojom hlasovacom lístku označené nebude.
V hlave mi rezonuje vďačnosť za ten slastný náznak slobody.