Z vojny sa vrátil ako hrdina. Vďaka znalosti troch cudzích jazykov plnil špeciálne úlohy. Oznámili mu, že za odmenu dostane vilku po odsťahovaných nemeckých majiteľoch. Páni, toľká radosť! V živote nič nemal, vychovával ho sirotinec a odrazu bude z neho veľký boháč. V mysli sa už sťahoval do nového domova a pripadal si, akoby mu patril celý svet.
Prišli si preňho v noci. Nič nechápal. Výsluch? Aký výsluch? Čo tí ľudia od neho chcú? Do očí mu svietila lampa a z neviditeľných úst sa sypali otázky, ktorým nerozumel. Aká vlastizrada? Čo to rozprávajú? To bude zaiste nejaký omyl. Stačí zavolať na správu a presvedčia sa, že to nie je možné. Veď predsa slúžil čestne, riskoval život, doma má odloženú vojenskú knižku so znakom Červenej armády. Dookola stále tie isté otázky, absurdná situácia, na konci ktorej mu dávali podpísať akési priznanie k niečomu, čo neurobil. Všetko sa v ňom búrilo. Mladá krv kypela a z hrdla sa dralo rozhodné - nie! So zaviazanými očami ho vozili nevedno kadiaľ, aby mu napokon stiahli šatku, svietili do očí a presviedčali o tom aký je nebezpečný triedny nepriateľ.
Po dvoch týždňoch už nevládal držať otvorené oči a jazyk sa lepil na podnebie. Čím ďalej, tým menej chápal, čo sa to vlastne deje. Svet sa zbláznil. -Chcem spať, nechajte ma oddýchnuť!- Položili ho na drevenú pričňu vyzlečeného, v chladnej miestnosti a bili zakaždým, keď sa ponoril do spánku. Surovo zodvihli a znova odviedli do miestnosti, kde už stálo niekoľko vyzlečených, na smrť unavených a doráňaných chlapov.
Toto mal byť iba začiatok. Rafinovaná krutosť vyšetrovateľov nepoznala zľutovanie. Dvere sa otvorili a dnu vošla nahá žena, za ňou ďalšia. Akokoľvek unavené telo okamžite reagovalo. Vtedy pristúpili dozorcovia a obuškami mlátili do mužnosti, ktorá bola jediným dôkazom, že v nich ostala štipka života. Prísny hlas donekonečna opakoval: "Podpíš! Podpíš! Podpíš!" Keď sa po dlhých týždňoch útrap, odopierania spánku a psychického teroru znova rozsvietila lampa, trasľavá ruka, čo ledva udržala pero, naškrabala na kus papiera podpis a odkväcla.
Proces prebehol ako vo sne, znova sedel v aute a putoval do pekla, do uránovej bane. V diere, kde sa ledva prešmykne poležiačky vychudnutý chlap opakovane nespĺňal uložené normy. Za nesplnenie ho nechávali v tej hrobke ďalší deň bez oddychu. Už tri mesiace nevidel život, keď ho vytiahli polomŕtveho a oslepeného na svetlo. Po dlhom čase prišla odpoveď na odvolanie so zmenou rozsudku, že doživotný trest sa mení na dvadsaťpäť rokov. Nevedel, či sa má smiať, alebo plakať, lebo tie roky sa mu zdali dlhšie ako doživotie.
Vyhladovaní a chorľaví spoluväzni, kňazi, zomierali jeden po druhom. Štát budoval socializmus na ľudskom utrpení. Po dlhých rokoch zomrel vodca, ktorý neváhal povraždiť vlastnú rodinu a pre tých, ktorí prežili, sa otvorili brány väzenia. Chorí, zlomení a vystrašení ľudia sa vracali nevedno kam a medzi nimi aj on. Hlboko v ňom obrovská sila žiť.
Prešli roky, revolúcia zazvonila a otvorila dvere novým časom. Sedeli sme spolu v obývačke a v televízii sa začala relácia o zverstvách, páchaných za múrmi jáchymovskej väznice. Slovo dostal aj starý muž, bývalý dozorca a s hrdosťou vysvetľoval všetko, na čo sa ho pýtal redaktor. Vzduch sa dal krájať. Poprvýkrát v živote som ho videla a počula plakať. Nikdy na ten deň nezabudnem. V jednom okamihu sa v tých očiach mihla všetka bolesť, beznádej a zúfalstvo, akú je schopná precítiť ľudská bytosť a ústa tíško šepkali . "Nezabúdajte!"
Pomaly listujem vo zverejnených zväzkoch ÚPN a hrdlo mi zviera údes pri čítaní príliš znamych mien.
Dobre, oci, že si sa toho nedožil!
(Napísané na výročie úmrtia jedného úžasného človeka, ktorému vďačím za život.)
