Tak rada by som ich ešte pritískala k sebe a vdychujúc vôňu ich detských pyžamiek čítala im rozprávočky pred spaním o dobre, ktoré víťazí nad zlom. Potichúčky, kým im spánok nesadne na viečka.
Nejde to.
Čas nezastaví ani túžba matky.
Ony už dávno neveria na moje rozprávky a dychtivo sa púšťajú ochutnávať život. Už ich neviem a nemôžem dokonale chrániť, iba sa prizerám, či si občas spomenú na všetky tie ponaučenia, ktorými som ich zasypávala, kým ešte boli ochotné počúvať.
Dnes si už pripadajú múdre a dostatočne pripravené na všetky údery.
Ešte netušia, koľko modrín a boľačiek ich čaká na ich púti. Keby som ich tak všetky mohla znášať ja, keby som ich tak mohla ušetriť doráňaných duší a tŕpkych rozčarovaní.
Nejde to. Bez bolesti by nepoznali čo je slasť; bez smútku by nevedeli akú chuť má radosť a bez slaných sĺz by nerozoznali sladké šťastie.
Odhodili školské aktovky, spálili žiacke knižky a odložili svoje detské hračky a sny.
Začínajú ochutnávať prvé lásky, spoznávať vôňu bozkov a ukľudňovať rozbúchané srdcia, keď sa im hlava točí z rozrušenia.
Otvárajú dvere trinástej komnaty, od ktorej práve získali kľúč.
A ja stojím nablízku a čakám, či ma budú ešte potrebovať.
Nežiarlim a nenárokujem si ich pozornosť. Moja úloha matky vychovávateľky sa pomaly končí, dosadzujú ma do novej, rovnako zaujímavej a zodpovednej.
Ešte sa skloním, zo zvyku ich pohladím po vlasoch a pobozkám na čelá, ktoré onedlho budú bozkávať cudzie pery.
Možno už zajtra príde ten deň, keď mi zamávajú na pozdrav a pustia sa objavovať svet.
Dúfam, že spiatočná adresa im navždy zostala otlačená v srdciach a pomôže im nájsť vždy cestu domov.
Tak šťastný let, moje malé veľké deti.
