Milosrdná myseľ ma vracia späť do doby, keď sme túžili po domácich maznáčikoch a to v akejkoľvek forme.
Naše túžby narážali na nepriestrelný múr nepochopenia a odpor rodičov nezlomili ani naše úprimné a dobre mienené slzy. Tadiaľto cesta neviedla, pretože pre nich jediným akceptovateľným zvieraťom v byte bolo to v mrazničke a neskôr na tanieri. Mojim vtedajším veľkým snom bolo žiť v dome na dedine, mať okolo seba zvieratká a rozumieť ich reči.
Takto to už v živote chodí, utieklo detstvo a s ním sa jeho čisté sny pochovali pod hromadu povinností, náhlenia, zmien, životných radostí aj bolesti.
Pan Coelho vo svojej knihe o alchymistovi napísal, že ak človek po niečom veľmi túži, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol. Aj preto, že dnes už nepotrebujem povolenie na to, aby som si mohla plniť svoje sny. Stačí ich len mať.
Nie, nie, nestala som sa zvieracou veľvyslankyňou a sledujúc osudy týraných mačacích, či psích životov, zhadzovanie "otravných" hniezd plných lastovičích mláďat, športové poľovanie a rozhodovanie človeka o ich bytí, či nebytí mi nastavuje šokujúci obraz a mne sa zviera hruď.
Dávno netúžim rozumieť reči zvierat, tú zbytočne prežívanú bolesť by som neuniesla.
Čo je to s nami? Ako to, že tak jednoducho zabúdame, že život sa nedelí len na potrebný a nepotrebný, užitočný a neužitočný, na dobrý či zlý.
Kedysi sme sa vškole učili pripravovať pre vtáčence búdky, dnes čítame na dverách činžiakov zákazy krmenia zvierat. Túžime žiť v sterilnom svete, kde dáme priestor iba tomu, čo nám nie je na príťaž.
Najradšej by sme sa navždy zbavili všetkého, čo nás otravuje a pletie sa nám pod nohy pri našom náhlení vpred.
Nechcem ani pomyslieť, čo by mohlo následovať potom...
