Roky chodila zamyslená a vyhľadávala akúkoľvek príležitosť na
vysťažovanie a prosbu o pomoc s rukami zopätými k modlitbe.
Namiesto pomoci však po návrate domov prichádzali iba údery a oplzlé
nádávky od toho, ktorého ešte prenedávnom niesla ako prvorodeného
hrdo a s vďakou k prvej sviatosti.
Ktovie, čo ju bolelo viac - nekonečné buchnáty, alebo duša, dookola sa
vypytujúca kde urobila chybu.
Kde sa v ňom nabrala toľká krutosť a zloba.
Nečakala, že vyslobodenie z každodenných múk bude mať takúto
podobu. V jedno ráno ho našla v izbe visieť zo stropu.
Celú ju zaplavil žiaľ.
Necítila úľavu ani na okamih.
Za bolesť zo straty vlastného dieťaťa by ochotne znova nastavila tvár
a počas bezsenných nocí slzami máčala vankúš...
***
Vo chvíľach, keď nočné ticho pretínali údery a beznádejný krik ženy,
krv tuhla v žilách všetkým naokolo. Triaška chytala aj tých, čo boli iba
tichými svedkami nespočetných ozrutností.
Dieťa malo od malička pred očami model a ten sa mu viac ako zapáčil.
Keď povyrástlo a zmocnelo na mladého muža, začal pomáhať otcovi v
bitkách a ponižovaní ženy, ktorá mu darovala život.
Ani susedmi privolaná polícia nezmohla nič voči stiahnutiu oznámení
úbohou týranou bytosťou, ktorú viac ako dočasná úľava od násilného
tandemu drvil strach z toho, čo by bolo, až by ich pustili.
Keď despotický otec nečakane zomrel, otvorili sa synovi individuálne
možnosti.
Ubolená žena sa ani nečudovala a nesmútila, keď jej lekár oznámil
závažný onkologický nález. Ani ten však nezastavil chúťky bezcitného
tyrana.
Som si istá, že tento jej kvety na hrob určite nenosí...
***
Slabé, zošúverené ruky stískajú dokrkvanú vreckovku a starecké oči
nemajú viac sĺz na prelievanie. V osemdesiatich rokoch sa môže
spoľahnúť iba na jednu vec - pravidelné návštevy svojich dcér raz za
mesiac, len čo poštárka opustí prah jej bytu a na stole ostane
niekoľko bankoviek mizernej penzie.
Tvrdý život v manželstve s pijanom, pred ktorým bolo treba ochrániť
deti aj peniaze na obživu, aby ich napitý nevyšťal za rohom krčmy do
trávy. Teraz vie, že ho mala opustiť, mala ich úplne zbaviť triašky zo
strachu pred ťažkou rukou.
Bála sa. Nemáš muža, nemáš pravdy. Deti jej to nikdy neodpustia.
Žmolí v ruke ufúľanú vreckovku a čaká, kedy sa objavia vo dverách,
vezmú si po čo prišli a znova o nich mesiac nebude počuť.
Ktovie, či ju tu o mesiac ešte nájdu...